simyslim

Takže môj prvý blog znie „Školstvo“. Teórií bolo už napísaných a do praxe zavedených mnoho. Nemienim dnes tieto rozoberať. Uvediem len svoj názor to, že všetko je zlé. Zlým myslím spôsob financovania škôl, odmeňovania pedagógov, odmeňovania nepedagogických zamestnancov, spôsob prijímania študentov na školy, systém  a hlavne kritéria zriaďovania škôl, činnosť školy a spolupráca s rodičmi (povinnosti a hlavne práva školy ale aj rodičov), reálna prípadná príprava študentov stredných škôl na ďalšie štúdium, takmer žiadna štátna kontinuita a proporcionalita potrieb spoločnosti s možnosťami vzdelania a potrebami praxe, málo možnosti voľby odbornosti, regionálna neinformovanosť o potrebách spoločnosti na vzdelanie medzi obyvateľstvom, neefektivita pripravenosti absolventov škôl na prax, neodborná, krátkodobá až žiadna stratégia štátu vo vzťahu spoločenských potrieb vzdelávania mládeže a obyvateľstva, sociálny a morálny vývoj obyvateľov a ich detí, ako aj stratégia prevencie voči takej perspektíve. Ďalej, že je samozrejmá existencia perspektívy absolventa uplatniť sa so zárobkom na úrovni minima, alebo sa neuplatniť vôbec (načo potom školstvo je?) Myslím, ši toto samo o sebe je dosť domotivujúce pre persony v školstve zamestnané, aby tvorili prídavnú hodnotu v tomto rezorte.

Bolo by toho viac čo treba spomenúť, ale nato nie je čas a všetko má jeden základ. Absentuje dlhodobá vízia vývinu spoločnosti, pružný a odborný vývoj legislatívnych podmienok. Štátny vzdelávací program je už dávno len v rukách nevzdelaných (alebo len papierovo vzdelaných) alibistov a lobistov, bez možnosti vplyvu na jeho tvorbu ozajstnej odbornej verejnosti a neodzrkadľuje reálne potreby.

Školské vzdelávacie programy sú len preto, že musia byť. Vízia, plánovanie a realita sa úplne rozišli. O spoločenskom uplatnení držiteľov ťažko a poctivo získaného akademického titulu (dnes spoločensky neuplatniteľných ľudí) rozhodujú finančne vysoko ohodnotení laici, alebo Tí, ktorí získali vzdelanie podľa súčasných (spoločensky nepotrených) podmienok. Už nie je prednosťou spoločensko – intelektuálny vývoj, ale len administratívny, alebo výstižnejšie povedané ekonomický. Na to čo som teraz v emóciách rýchlo vychrlil nie je okamžité riešenie a vlastne je to len množstvo nezodpovedaných otázok. Na ne nie je potrebná rýchla odpoveď a nepostačí len vízia ale je potrebná okamžitá reálna, legislatívne účinná akcia spoločnosti. Pýtam sa, aká je tá odborná, reálna a legislatívna akcia na pozitívny vývoj v školstve? Čo pozitívneho sa robí, aby sme raz boli, ako spoločnosť úspešní? Alebo kedy s tým spoločnosti začneme?“

A aká je teda moja odpoveď? Je potrebné začať neodkladne. V prvom rade tvorcov štátnych vzdelávacích programov prevetrať a zodpovedných pracovníkov Ministerstva školstva SR, by možno bolo vhodné vymeniť tak, aby mladú krv (novodobo vyprodukovaných akademikov) vystriedali skúsení osvedčení harcovníci, ktorí školstvo SR niekedy pred rokom 1989 (vtedy svetom uznávané)  vybudovali. Na neúčinné celoplošné experimenty treba zabudnúť. V druhom rade by tvorcovia štátneho vzdelávacieho programu by mali mať aspoň predstavu o vývoji a požiadavkách trhu práce, tak, aby bolo možné štátny vzdelávací program stanoviť podľa reálnych podmienok a tým absolventov najmä stredných škôl pripraviť pre prax a nie pre úrady práce, kde v radách už stoja zástupy vysokoškolákov. A tam by možno bolo vhodné a produktívne umiestniť novo kvasených akademikov ministerstva, ktorí sa pri prieskume aspoň, čo to naučia o realite a zodpovednosti, a nebudú bez skúseností a zodpovednosti neobmedzene experimentovať so vzdelávaním obyvateľstva. Možno by to motivovalo aj tvorcov školských vzdelávacích programov, ktorí zväčša zatiaľ len kopírujú neefektívny štátny vzdelávací program tak, aby nezaplatení a tým nemotivovaní pedagógovia sa nenadreli zbytočne, alebo v rozpore so záujmami neodborníkov.

Za úvahu by stálo aj zvážiť napr. podľa z inzerátov zadaných požiadaviek o ponúkaných pracovných miestach stanoviť odborné zameranie, potrebu zriadenia, alebo zrušenia a percentuálne zastúpenie odborných škôl, priemyselných škôl, gymnázií, súkromných škôl a iných stredných škôl. To všetko v súbehu so zriaďovateľom, kde po ich zriadení každoročne stanoviť maximálny počet miest prijatých žiakov (tým zaviesť namiesto náboru výber). To však, by bolo možné, ale len zavedením systému, ktorý by neumožňoval priemerným až podpriemerným študentom získať maturitu a neskôr aj vysokoškolský diplom, ktorí si dávajú pod zadok na úrade práce počas čakania. Áno rodičia chcú pre svoje deti to najlepšie. A tu narážam na základný problém. Pokiaľ nebude reguláciou štátu dostatočne hodnotená poctivá tvorivá práca, ale bude nadpriemerne hodnotená finančne zabezpečenými lobistami administratívna a byrokratická tvorivosť najmä štátnych zamestnancov, rodičia svoje ratolesti vždy umiestnia do všeobecne zameraných škôl tak, aby po ich skončení mali teplé miesto bez odbornosti (vhodní  pre všetko) a kde sa bez práce dávajú koláče. A to už nemôžeme hovoriť o ozdravovaní verejných financií, ale o paratizme, tvorbe inflácie a budúcej platobnej neschopnosti súčasnej strednej triedy. Tade však ekonomický rast spoločnosti nevedie a teda ani zvyšovanie životnej úrovne obyvateľstva. Aké teda má byť školstvo? Také, ktoré naplní trhy práce, ktoré tvoria hrubý domáci produkt bez inflácie. Ale to je práca tvorcov legislatívy a štátnych štruktúr. Nie je to práca pedagógov, alebo neskúsených násť-ročných občanov. Štát nech rozhýbe svoj aparát tak, aby tých zopár vyvolených už okrem  zadku bolela od práce aj hlava.